Stretávame ich denne – v uliciach našich miest, na železničných staniciach, no predovšetkým v parkoch, kde obsadia každú voľnú lavičku. Ich poznávacími znameniami sú špinavé handry, všade navôkol šíriaci sa zápach a lacné víno v plastových fľašiach, ktoré všetci poznáme pod názvom čučo. Zvykneme ich označovať ako asociálov, alkoholikov, žobrákov, vyberačov kontajnerov, no najčastejšie ako lenivcov, ktorí si za svoj pobabraný život môžu aj tak sami. No je tomu vždy tak? S jedným z nich som sa porozprával a verte, že po stretnutí s ním sa môj názor na týchto nešťastníkov zmenil o 180 stupňov.
Prihláste sa na odber článkov e-mailom:
Vídavam ho pravidelne. Väčšinou postáva pred vchodom do Tesca, kde otravuje okoloidúcich ľudí s prosbou, aby mu podarovali nejakú tú mincu, no jeho revírom je aj lavička pred bránou kostola, ktorú obsadí vždy v nedeľu ráno. Predsa len, Božím slovom posilnení veriaci pri východe z chrámu občas zatúžia pomôcť blížnemu svojmu, a tak mu do nastrčeného klobúka sem-tam niečo prihodia. Vždy som túžil porozprávať sa s nejakým bezdomovcom, zistiť, ako sa dostal do tejto nezávideniahodnej situácie, no poznáte to – každý ich radšej obíde a ja nie som výnimkou. Navyše, skoro vždy z nich cítiť alkohol, či dokonca niečo iné, a tak púšťať sa s nimi do reči nemusí byť veľmi príjemné. Odvahu dostávam až potom, ako sa stávam svedkom jednej vskutku zaujímavej situácie a stretávam môjho „starého známeho“ pri svojej každodennej činnosti – žobraním pred obchodným domom zaplneným ľuďmi. Veď je predsa piatok, treba sa pred víkendom dobre zásobiť.
